Zvieratá

Žiadne zachránené zviera sa nevie pobiť o druhú šancu tak ako hendikepované. Za obdobie mojej ochranárskej činnosti sa ich u nás vystriedalo niekoľko desiatok. Každé prišlo k nám za úplne
iných okolností. O koňoch v našom zariadení sa dá povedať, že až na Dominiku, ktorá je narodená u nás, má každý kôň určitý menší, alebo väčší hendikep. O hendikepovaných koňoch by som však chcel napísať samostatný článok, pretože tento problém je špecifický a nedá sa porovnávať s inými zvieratami. Ostatné zvieratá prichádzajú takmer zdravé. Kozy treba len riadne preliečiť a dať im nažrať. Psy v takýchto prípadoch majú menšie, alebo väčšie zlomeniny a vonkajšie zranenia, ktoré na nich zanechajú trvalé následky rozličného charakteru. Ja chcem písať o zvieratách, ktorých hendikep je nezvratný, neliečiteľný a spôsobuje tomu ktorému zvieraťu menšie alebo väčšie problémy, s ktorými sa však vedia vyrovnať.

Druhý prípad je Blška. Nie je tajnosťou to, že je to môj „osobák“. Je to také malé krivkajúco pochodujúce srdiečko. Viac je na rukách ako na svojich labilných nožičkách. Záujem o ňu je veľký. Vždy som sa snažil hneď oboznámiť prípadného záujemcu o adopciu, že je to môj pes. Už to nerobím. Ak niekto prejaví o ňu záujem, jednoducho ju pustím na zem a viem, že nemusím nič vysvetľovať. Blška je hendikepovaná a má problémy s pohybom. Žiarivé oči sa v tom momente zmenia buď na ľútosť, alebo hnus. Ja by som ju však nedal za nič na svete. Ono treba naozaj skúsiť žiť s takým zvieratkom, aby ste pochopili o čom to vlastne je. Tá vďaka a oddanosť sa nedá merať žiadnymi mierami. Je neodmeratelná. Najviac to pociťujem od malej Pusinky. Už som o nej kedysi niečo napísal. Prišla k nám aj so svojim bračekom, žiaľ ten to neprežil. Pusinke chýba jedno očko, ale vôbec to nepociťuje. Je naozaj rozkošná a vo všetkom mi nahrádza Rebeku. Niekedy sa pristihnem pri tom, že ju aj Rebeka volám. Vôbec sa nehnevá a reaguje na obidve mená. Je to taký malý poklad. Bola by ideálna na canisterapiu, pretože nesmierne miluje ľudí. Hrôza pomyslieť keby jej majiteľka nemala srdce a dala ju utratiť. Môj život by bol veľmi ochudobnený. Škoda, že sa takého šťastia nedožil Pusík. Ale na druhej strane bol by sa asi zbytočne trápil. Dobre mu je tam kde je.

Hendikepovaných zvierat tu máme momentálne niekoľko, ale jedno šteňa stojí za zmienku. Toto šteniatko po príchode k nám nevedelo chodiť.
Bolo doslova paralyzované. Nevedelo poriadne prijímať potravu, bolo dezorientované a zrelé tak akurát na utratenie. Keďže nám ho priviezli v piatok večer a doktor na víkend odišiel, ponechali sme ho do pondelka v našej starostlivosti. Stále ma k tomu šteňaťu niečo priťahovalo, tak som sa rozhodol, že ho budem pozorovať. Po niekoľkých minútach som prišiel na to, že je slepé. Má veľmi zvláštnu chorobu. Oči síce reagujú na zmenu svetla, ale vzruchy sa nedostávajú ďalej do mozgu. Pokiaľ bolo na mlieku, tak to nevadilo. No všetko sa rapídne zhoršilo po odstave. Majiteľ o tomto hendikepe nevedel a šteňa bolo odkázané pri kŕmení a pití vody na náhodu. Buď sa dostane k miske, alebo bude trpieť. Začal som ho kŕmiť z ruky a jej žravosť ma až prekvapila. Taktiež malo problém prijímať vodu. V prvé dni sme jej dávali vodu z fľaše cez cumeľ a postupne ju učili piť jazykom. Už nikdy nebude na tom fyzicky v poriadku. Pravdepodobne má zasiahnutý centrálny nervový systém a má problémy s koordináciou pohybu. Ale je životaschopná, chutí jej jesť, je hravá a prítulná. Už ju nedokážem utratiť. Dali sme jej meno Bessy a vytvorili priestor, kde by nemala prísť k žiadnemu úrazu. Zato my si musíme dávať stále pozor, pretože Bessy sa orientuje takmer výlučne sluchom. Akonáhle počuje kroky, rozbehne sa za zvukom a vrhá sa pod nohy. Vyžaduje si pozornosť, pritom veselo poštekáva a je šťastná. Naučila sa už samostatne žrať aj piť. Na dvore si vytvorila určité záchytné body a už ani nepamätám kedy vrazila do nejakej prekážky. Niekedy ju dlhé minúty pozorujem, ako vie fantasticky komunikovať s ostatnými psami. Vyhýba sa konfliktom, pretože si je vedomá svojho stavu. Sám som zvedavý dokedy bude jej stav nemenný. Doktor mi čosi naznačil, že je to choroba podobná skleróze multiplex. Ale ja zatiaľ pozorujem iba samé zlepšenia.

Nedávno k nám do rodiny pribudol malý kocúrik. Už som vás informoval, že sme si adoptovali cez organizáciu MAČKYSOS kocúrika a dali mu meno Chibo. Je to naozaj krásavec a robí nám samú radosť. Myslel som si, že aj on je u nás spokojný, ale mýlil som sa. Trpel samotou. Prišiel som na to veľmi jednoducho. Navštívila ma dcéra so svojou mačkou a Chibo sa jej nesmierne potešil. Ona však nezdieľala jeho radosť a vôbec sa nezblížili. Po jej odchode pre nás nastali veľmi krušné chvíle. Chibo tak žalostne plakal, že sa to nedalo počúvať. Myslel som si, že ho to prejde, ale mýlil som sa. Aj nasledujúce dni boli plné plaču. Čo nám zostávalo? Rozhodol som sa mu priviesť kamaráta. Oslovil som spomínanú organizáciu a predostrel svoj problém. Nechcel som však zdravé mača, ale také, ktoré bude mať určitý hendikep s minimálnou šancou na umiestnenie. Zhodou okolností mali pre Chiba kamaráta s požadovanými „parametrami“.

Volal sa Hubertík a bolo o ňom toho veľmi veľa napísaného. Prešiel si svojim peklom hneď od mala. S Martinou sme nezaváhali ani minútu a prejavili záujem. O týždeň bol Hubert, ktorému sme dali meno Čičo u nás doma. To ste mali vidieť akú radosť sme Chibovi spravili. Hneď si ho začal mojkať, vylizovať poškodené oči a vodiť ho po byte. Bolo to strašne dojemné ako sa ho ten krpec nechcel vzdať. Prvý raz použili záchod spoločne. Chibo sa šiel vyčurať, no a ten malý samozrejme za ním. Obaja si čupli do piesku, vyčurali, zahrabali a vrátili do pelechu. Odvtedy Čičo na záchod chodí sám. Je neskutočné, ako sa dokáže orientovať. Nikto by na ňom nezbadal, že je slepý, keby že má oči. Čičovi jedno očko chýba a to druhé má totálne zakalené. Neviem či by prežil v prírode, ale v byte niet miesta, kde by nevyskočil. Už sa nám pohybuje aj po linke. Je síce pravda, že vždy nasleduje Chiba, ale aj tak je to úžasné.

Vlastne ani neviem prečo som toto všetko napísal. Sadol som si za PC a zrazu to zo mňa vyšlo. A to som chcel pozrieť iba fórum. Prečítať si niečo nové o sebe. Dnes som sa dozvedel, aký som neschopný, aký som kšeftár s koňmi, ako ničomu nerozumiem, dokonca i to, že pri myšlienke na mňa je jednej dáme nevoľno. Vraj všetko čo viem mám iba z knižiek. Nepopieram, že mám niečo prečítané a nie je toho málo, ale i tak najlepšou knihou je život. Prišiel som na to, že sa už nemám čo naučiť od zdravých zvierat, ale je toho ešte hodne, čo neviem, a to ma určite naučia zvieratá hendikepované...

Spomínaný pán bol ochotný na ceste do Bratislavy Cilku naložiť aj so šteniatkami a priviesť k nám. Vysvetlil som mu, kde sa nachádzame a na druhý deň sme očakávali prírastok.

Prišiel v dopoludňajších hodinách, ale nepôsobil na mňa dojmom, že by miloval zvieratá. Bol rozčúlený, stále nadával a chcel čo najskôr odísť. Útržkovito som zaznamenal dôvod jeho nevrlej nálady. Cilka aj so šteniatkami sa mu v jeho luxusnom aute po ceste povracali. Navrhol som mu, že mu s odstraňovaním zvratkov pomôžem. Samozrejme som sa ho snažil poučiť, že sa psy pred transportom autom nekŕmia. Jeho odpoveď bola jednoznačná. "Bolo mi ich ľúto, ale už nikdy v živote do svojho auta psa nevpustím". Nevedel som, ako mám zareagovať, tak som zostal ticho. Na jednej strane som si ho vážil za jeho čin, no na druhej prijímal s rozpakmi jeho reakcie.

Po jeho odchode sme s manželkou previedli rutinnú prehliadku a ustajnili všetky štyri nešťastníčky v karanténe. Bol na ne hrozný pohľad. Ani sa mi nechcelo veriť, že to prežijú. Cilka bola veľmi zanedbaná a vychudnutá na kosť. Mala polepenú, zaprášenú srsť sivej farby a na bruchu niekoľko lesklých mliečnych bradaviek, ktoré už dávno neplnili svoju funkciu. Mimochodom, až po jej ošetrení sme prišli na to, že je to kríženec pudla, farby aprikot. Šteniatka boli veľmi chudé, s nafúknutými bruškami, plné vnútorných parazitov, ktorými boli nadmieru intoxikované. Toľko bĺch ako vtedy som ešte na šteniatkach nevidel. Privolaný veterinár bol taktiež zhrozený a navrhoval "rýchly koniec".

Dohodli sme sa na tom, že počkáme niekoľko dní a potom sa uvidí. Cilka ani šteniatka neboli schopné vakcinácie. Veterinár ich však odčervil a naplánoval budúcu návštevu o tri dni. Po troch dňoch ich nespoznal. Cilka bola ostrihaná a spolu so šteniatkami vykúpaná v antiparazitárnom kúpeli. Šteniatka po odčervení začali prejavovať záujem o všetko čo sa hýbalo. S plnými bruškami, nie parazitov, ale mäska, boli úžasné.

Po vakcinácii sa veľmi rýchlo umiestnili do nových rodín. Cilka však na svoju musela trpezlivo čakať 281 dní. Myslím si, že jej to ani nevadilo. U nás mala vždy plnú misku jedla a vody. Každý deň sa tešila na deti, ktoré ju brávali von na vychádzku a cez deň sa prehrala so svojou spoločníčkou v koterci.

Veľmi sa na mňa upla, ako keby vedela, že som vtedy od jej smrti odhovoril veterinára ja a vzal všetko riziko na seba. Keď sme ju naložili do auta, žalostne za mnou plakala a nepomohli ani utišujúce lieky.

Prajem ti hodne šťastia Cilka!

Viliam Jaroš
Dubnica

II.

Aj Cilkin druhý život začal kúpeľom. V koterci sa na jej chlpatú srsť nalepilo všetko možné a s príchodom do pekného činžiakového bytu sa kládli iné hygienické požiadavky. Tak hup do vane...

Cilka s tým nemala problémy, malý prispôsobivý psík, ako keby nikdy ináč nežila. Jej mladá panička na čas ( Pflegestelle = dočasné miesto umiestnenia v rodine, kým sa nenájde definitívna nová rodina ) na ňu dozerá od počítača, prihovára sa jej. Po nemecky! To Cilke vôbec nevadí, pri jej inteligencii. Poškuľuje cez chlpatú dlhú srsť a sugeruje: taká malá prechádzočka, nezaškodila by... A podarilo sa: panička neodolá, berie vodítko a Cilka za ňou...

Z jej nového miesta nám píšu:

Cilka sa má dobre a je ešte stále u mňa. Tieto dni ju rozmaznáva moja mama, ktorá je tu na návšteve. Každý deň sa na Cilku nanovo teším, keď prichádzam z práce. Je to taký milý zlatý psík. Nemá strach pred ničím, je zvedavá, učenlivá, dalo by sa ju všeličo naučiť. Len pred cudzími ľuďmi je zo začiatku nesvoja, vrčí na nich. Ale keď zistí, že jej nikto nechce nič zlého, hneď sa upokojí. V tomto smere bude treba s ňou trochu pracovať.

Ja som úplne fit, vďaka toľkým prechádzkam! Aj v najväčšom mraze, neskoro večer, v noci, sa vyberáme s ňou von. Pred spaním naposledy za deň ešte raz, predsa, ak by tých 6-7 hodín bolo ešte na ňu veľa vydržať. To je skôr len taký môj strach, pravdepodobne by vydržala už aj omnoho dlhšie - v najkratšom čase sa z nej stala skutočne socializovaná bytová psia dáma.

Aj hnačka po zmene stravy jej už prešla, o pár dní ideme ešte na kontrolu.

Moji priatelia už tiež mali tú česť, boli sme spolu posledný víkend na výlete - všetci sú Cilkou nadšení, nikto jej šarmu neodolá! Po ceste sme stretli jazdcov na koni. Jeden kôň sa naplašil kvôli hlučnému autu a zhodil svoju jazdkyňu. Kým sme jej pomáhali vstávať, začala Cilka "robiť poriadky" s koňmi! Museli sme ju zadržať, kone boli aj tak z celej situácie vyplašené a nebolo treba ešte aj tohto malého policajta.

Aj moje mačky si na Cilku začínajú zvykať. Odvážia sa jej až pred ňufák. Podľa nálady ich začne Cilka naháňať alebo, keď je lenivá, ostane ležať a nechá ich dobŕdzať. Moja mama pozorovala, že Cilka im ich prikrádanie odkukala a začína to po nich opakovať...

Najradšej by som si Cilku ponechala navždy. Žiaľ, nejde to, lebo som celý deň v zamestaní. Bude mi veľmi smutno, keď odíde do jej definitívneho nového domova... Cilka, získala si moje srdce!

Patricia Kreis,
Mníchov